Na ceste

Na ceste

Človek sa narodí a umrie. Taký je proste kolobeh života. Života, ktorý ma byť tak krásny...
Počas tohto, časovo individuálne ohraničeného procesu, sa formujeme...

1. Etapa – zmysel života je jasný ako facka

(etapu som subjektívne stanovil pre obdobie 10 až 17 rokov)

Každý z nás sa snaží nájsť zmysel života a väčšina ľudí je vo svojej počiatočnej, respektíve prvej etape skalopevne presvedčená o tom, že zmysel života našla, dokonale ho pozná a ženie sa za ním...

chceme byť smetiari, astronauti, doktori, policajti, letušky, cowboji a učitelia...

áno, v tomto veku som mal jasne definované ciele a načrtnuté celkom reálne plány na ich plnenie.
Vedel som čo chcem, ako to chcem, s kým to chcem J ....dokonca som mal množstvo variant!

2. Etapa – strata, zmätok a hľadanie

(toto štádium neviem časovo zosumarizovať, nakoľko mám zo svojho okolia pocit, že niektorí jedinci sa sem ešte nedostali, čo môže byť v skutku geniálne!!!! .... respektíve dostali a nechcú sa preniesť do tretej etapy...)

Tu sa momentálne nachádzam aj ja a každý týždeň mam pocit že už som takmer na konci...

V tejto etape začíname zisťovať, že nie celý život je naozaj krásny. Nemáme definovanú predstavu o našej budúcnosti, nemáme presnú predstavu o svojom ,,dreamjobs´´, čiže za ním ani logicky nemôžeme kráčať a robiť všetko preto aby sme ho získali...

Uvedomujeme si skutočnosť, že okruh priateľov sa rapidne zúžil, prestali sme spoznávať nových ľudí – aspoň ich nespoznávame v takom množstve a tak rýchlo ako predtým.

Láska a s ňou spojené vzťahy a partnerstvá sú úbohá fraška (čisto subjektívny pohľad – netreba sa nad tým poburovať ;) )

Strácame čas prácou, ktorá v nás nenapĺňa ani desatinu uspokojenia, okolím, ktoré nás prestáva baviť a nikam nás neposúva.  Strácame ho pasívnym spôsobom života, ktoré ani život nie je. Je to obyčajné bytie.

Zo všetkých mojich variant, ktoré boli kedysi naozaj fascinujúce a predstavoval som si ich ako niečo veľkolepé a dobrodružné, sa vytratilo čaro.... Nie že by som na ne zabudol, len mi teraz prídu akési neoriginálne, stereotypné a neskutočne nudné!

Nemám v pláne vyhľadávanie vhodnej adeptky, s ktorou by som chcel rodinu o ktorú by som sa poctivo s láskou staral. Nie nie nie nie nie ...nie!

Nemám chuť budovať celoživotné dielo, na konci ktorého aj tak zistím, že bolo márnotratné.

Otravuje ma kontakt s ľuďmi, a to naozaj netuším prečo, pretože väčšiu polovicu svojho okolia mám úprimne rád, niektorých až príliš!

Chcem rýchlo ujsť zo spoločnosti, ktorá ma vyčerpáva. Zo dňa na deň sa zobrať a odísť niekam do neznáma, ďaleko od civilizácie, ktorej som sa neskutočne presýtil.

Len ísť, ísť a napokon možno nikam nedôjsť a vrátiť sa späť. Alebo ísť, ísť a nájsť niečo očarujúce, čo zmení môj, momentálne nihilistický postoj k všetkému a všetkým vrátane seba samého.

Chcem putovať za poznaním seba, nie cestovať do Chorvátska k moru.

...takže toto je moje štádium číslo 2

(napísal som ho síce veľmi chabo a stručne, nakoľko naozaj neviem čo presne chcem)

Na konci, alebo lepšie povedané pred koncom tejto etapy je asi potrebné odbremeniť sa od všetkých zábran, ako je napr. strach z neznáma, opustenie blízkych a podobne... a vydať sa na cestu.

Buď s plánom alebo bez, najlepšie sám a spontánne. Odísť po tichu bez zbytočne teatrálneho lúčenia sa. Na ceste spoznať ľudí a miesta, zažiť tie najkrajšie momenty a zároveň najhoršie dni, spoznať samého seba a nájsť zmysel života.

3. Etapa – Nešpecifikované

Etapa 3 začne asi vtedy, keď ma na tej ceste niečo donúti uvažovať nad tým, prečo som odišiel a či som spravil dobré rozhodnutie. Keď prídem na to, čo mi to dalo, ako ma to posilnilo a posunulo, prípadne degradovalo, koho som spoznal a ako ma ovplyvnil.

Možno zistím, že to bolo naozaj blbé...a pravdepodobne to nezistím tak rýchlo, možno až ku koncu svojho produktívneho veku.

A možno prídem na to, že zmyslom nášho života nie je jeho objavenie, ale len prostá túžba hľadať ho.