Vzťahy, kruhy a zmysel života...

Subjektívny pohľad na vzťahy, ľudia blúdiaci v kruhu a hľadanie zmyslu života

Vzťahy dokonale fungujúce, s menšími, častými, niekedy stálymi hádkami, heterosexuálne či homosexuálne, s veľkým vekovým rozdielom a kopec ďalších diferencovaní, pre niekoho podstatných, pre iných totálne zbytočných...

Na základe celkom dlhodobého pozorovania môjho okolia, som si stanovil subjektívne vysvetlenie tohto zložitého pojmu.

Vzťah – je vzájomná zaslepenosť väčšinou dvoch ľudí, sprevádzaná dokonalou ilúziou závislosti, v ktorej pociťujeme radosť i sklamanie. Oberá nás o slobodu a potláča v nás racionálne myslenie. Má seba deštruktívne následky.

Možno pôsobím ako negatívne naladený skeptik, ktorý sa sklamal v láske... Pravdou však je, že môj názor na vzťahy, lásku a veci okolo toho naozaj nie je pozitívny, nie však preto, že by som zažil neúnosné sklamanie, alebo že by som bol šeredný jak noc a nik by sa na mňa ani len nepozrel. To naozaj nie.

Zopár celkom obyčajnými vzťahmi som si preskákal a na svoj vzhľad, inteligenčný kvocient a celkovo svoju osobu, som v podstate hrdý.

Proste som si len vybral inú cestu. Dokonale mi vyhovuje status – NEZADANÝ. 
Napĺňa ma určitou slobodou, a to slobodu v tom najpravejšom zmysle slova...

Nemusím sa zamýšľať nad tým, či moje slová alebo činy zmrazia úsmev mojej, teraz imaginárnej polovičke, spávať môžem s kýmkoľvek, bez výčitiek môjho, vo väčšine prípadov dosť morálneho svedomia. Uprednostniť môžem čokoľvek, na čo mám chuť, bez obavy, že by sa vynorila smiešna otázka typu: Radšej si sa šiel opiť s kamarátmi, ako by si mal ísť so mnou obehať všetky výpredaje v meste a večer ukončiť romantickou americkou komédiou? ...A navyše sa jednému ľahšie stopuje.

Sloboda však znamená zodpovednosť, a preto sa jej väčšina ľudí bojí. Ja som si voľnosť a taktiež prostý pôvab samoty dokonale zamiloval. Pri tom nie som žiadny pustovník vyhnaný zo spoločnosti na kraj mesta, práve naopak, žijem veľmi spoločensky. Ľudí si užívam do zásoby na dobu, kedy viem, že budem potrebovať byť sám.

Treba tiež povedať, že myslím hlavne na seba, a práve ten môj, nazvime ho egoizmus, ma posúva ďalej. Rozhodol som sa neblúdiť v kruhu života tak, ako to robí neskutočne veľké množstvo ľudí...
Áno, keď sa nad tým zamyslíte, poznáte kopu blúdiacich zombíkov a možno aj vy blúdite s nimi.

Blúdiaci ľudia sa proste zasekli v kruhu, ktorý si vytvorili. Dokola riešia to isté.
Práca – peniaze – vzťahy – zábava. Stále ten istý, uzavretý kruh...
Najvtipnejší je však zarážajúci fakt, že väčšine ľudí raz dopne ich život v kruhu, no aj tak z neho nevybočia. Možno preto, že si zvykli a možno sú tak spokojní....kto vie?

Nechcem vzťah, nechcem život v kruhu. Ani jedno nemám, takže som šťastný. Naozaj šťastný.

Zmyslom života pre mňa nie je nájsť si partnera, postaviť dom a mať dve deti, psa a dobrú svokru. Nočná mora. Zmysel pre mňa spočíva práve v tom hľadaní, putovaní a objavovaní nových ľudí, miest a možností.

Bez zaslepenia láskou či kariérou mi ostáva len hľadanie. Hľadanie s čistým štítom a hlavou plnou neusporiadaných myšlienok a predstáv. Hľadanie širokého spektra možností, ktoré nám život ponúka, a ktoré je tak nesmierne fascinujúce, že mám chuť ho objavovať nonstop do konca predposledného dňa života a v ten posledný o tom nahrať tisícky bajtov na diktafón s vierou, že to snáď jedného dňa niekto objaví a nejakou formou poukáže na fakt, že snáď tie najväčšie prínosy a hodnoty bývajú najmenej ocenené, rýchlo na ne zabúdame, a predsa sú tou najväčšou realitou a že najreálnejšie a najúchvatnejšie fakty človek človeku ani nezdeľuje.

Možno jedného dňa stretnem pôvabnú voľnomyšlienkárku žijúcu v Christiánii, vezmeme sa na pláži v strede Karibiku, adoptujeme si dieťa, pretože už budeme pristarí na splodenie vlastného, no a ja mu zdelím všetky svoje poznatky z putovania životom a hľadania toho, pre mňa pravého zmyslu a celé to tak ukončím. Kto vie?

............................................ tááákže končím ................................................

Ako polovičný fatalista krížený s fanatikom do teórie chaosu, dodám len, že to nechávam na osud sprevádzaný náhodnými mávnutiami krídel motýľa, poletujúceho niekde v Ázijskej dedinke.

...ak je cesta, ktorou sme sa vydali sprevádzaná vierou v niečo silné a dobré, a ak prekonáme a potlačíme neustále útočiacu ctižiadostivosť a nebudeme chcieť byť väčší a lepší než ostatní – bude to veľkolepé, pretože všetko čo urobíme, bude znamenať radosť , bude vždy vyzerať dobre a cieľ sa vlastne stane nedôležitým...